Dobrý a zlý
Pred storočiami, Pred tými starými žil starý muž. Bol veľmi chudobný, pretože okrem manželky a lenivého zadku nemal na tomto svete nič. V lese zbieral drevo, predával ich na jarmoku a živil sa z nich, manželka a somár.
Raz sa brodil pieskom, keď zrazu uvidel dva vetry: biely a čierny, ktorý takmer dosiahol oblohu. Chudák prišiel bližšie, aby som sa na ne pozrel bližšie, a tu sa biely vietor mení na zmiju. Priplazí sa k nemu biela zmija a hovorí ľudským hlasom:
– starý muž! Môžem prepínať, v čom chcem. Asi sa zo mňa stane ihla, a rýchlo si ma strčil do vrecka. Čierna zmija je môj úhlavný nepriateľ. Keď preletí okolo teba, vytiahnite ihlu z vrecka, a splním ti každé želanie.
Starý muž súhlasil, že utečencom pomôže.
– Na bielej zmiji, na čiernej zmiji, nechaj ma byť ihlou – biela zmija vyslovila kúzlo a okamžite sa zmenila na ihlu.
Starý pán ho rýchlo zdvihol a strčil do vrecka. A tu už k nemu letí čierny vietor, zmení sa na zmiju a pýta sa:
– Ej, senilný! Bola tu biela zmija??
– Nie – odpovedal chudák.
– Len povedz pravdu, lebo ti bude zle! – zasyčala hrozivo.
Starý muž mávol rukou a povedal, aby som sa jej zbavil:
– Neviem, čo to bolo, z o, pre to, fúkal biely vietor.
Čierna zmija sa okamžite zmenila na čierny vietor a začala ho prenasledovať.
Starý muž vytiahol ihlu a hovorí:
– Váš nepriateľ už odišiel.
Z ihly sa opäť stala zmija.
– O, vedieť, dopyt, čokoľvek chceš.
– ja nič nepotrebujem. Alebo možno – nech sa drevo naloží na osla, a nech ide osla takto predo mnou, Nemusel by som ho ponáhľať.
– Na bielej zmiji, na čiernej zmiji, nech sa starčekovi splní želanie! -zavelila biela zmija.
A vlastne. Drevo sa naložilo na osla, a ten veselo a svižne plieskajúc kopytami odklusal domov.
Keď vošli do mesta, stretli cárevnu; sedela v bielych nosidlách* na chrbte ťavy. Pri pohľade na somára, ktorý klusal a nenáhlivo kráčal pred svojím pánom, cárevna prikázala sluhom zastaviť starca a prehovorila k nemu:
– Moze byt videny, že tento zadok vedy bral. Povedať, senilný, kto ho vycvičil?
– A kto si ty? – spýtal sa chudák.
– Som dcéra cára – odpovedala.
– ak áno, to nepoviem. Moja odpoveď sa ti nebude páčiť a dáš ma obesiť.
– Odpovedzte bez strachu – povedala Carevna.
– Dobre. Ak chceš, viem, že, ten hlad ho to naučil.
Karevna pokračovala, ale špióni sa prihlásili cárovi:
– Vaša dcéra sa rozprávala so starým mužom, kto predáva drevo.
Cára to kruto rozzúrilo a prikázal zajať nebohého. vliekol
starý do paláca, auto, bez toho, aby sme prípad zvážili, odporučil:
– Dajte tomuto bezbožníkovi dvadsať rán bičom a vyžeňte ho z mesta!
Starého mučitelia zbili, Chata bola vyhodená do vzduchu, a on a stará žena boli vyhnaní z mesta.
Chudobní sa túlajú pieskom, plačú nad svojím krutým osudom, kým sa pred nimi neobjaví biela zmija.
– starý muž, čo sa ti stalo?
– Cár rozkázal, aby ma zbili a vyhnali z mesta. Postav mi palác. Nech je to mramor, a na jeho štyroch vežiach nech zaspievajú zlaté kohúty – spýtal sa starec.
– Na bielej zmiji, na čiernej zmiji, nech sa starčekovi splní želanie, prikázala biela zmija.
A na púšti vyrástol mramorový palác, a býval v ňom starec a jeho žena, veľmi sa teší.
Raz išiel cár na lov a uvidel v piesku mramorový palác.
– Choď a zachyť to, ktorý sa odvážil postaviť si palác pre seba bez môjho súhlasu, a postav to predo mňa. A ak sa tomu bráni, prines mi jeho hlavu.
S hrozivým bzučaním a chrumkaním brnenia sa cárovi služobníci priblížili k mramorovému palácu. V okamihu sa pred starcom objaví biela zmija a pýta sa:
– Čo mám s nimi robiť?
– Ty vieš lepšie – odpovedal.
– Na bielej zmiji, na čiernej zmiji, so súhlasom starca nech sa títo rytieri vrátia späť do cárskych izieb.
Ako povedala, tak sa aj stalo. Cárovi služobníci padli dozadu pred cárovou tvárou v jeho cisárskych komnatách, a veliteľ stráže žalostne zaskučal:
– Bože, chrániť sa pred takýmto nepriateľom! Nebojujte s ním, môj cár! Ani sme ho nevideli, do oto, Čo sa nám stalo.
– darmožráčov! – rozhneval sa cár a udrel veliteľa stráže päsťami po chrbte. A potom sa v sprievode vezíra vydal k mramorovému palácu.
Starý muž ich videl kráčať a povedal bielej zmiji:
– Tu je cár s vezírom.
– Čo mám s nimi robiť? – spýtala sa biela zmija.
– Ty vieš lepšie – odpovedal znova starec.
– Na bielej zmiji, na čiernej zmiji, so súhlasom starca nech sa cár premení na somára, a vezír v žriebätku. A nech pobehajú sedemkrát okolo mramorového paláca, revúci, ako somáre.
A v okamihu sa cár a vezír zmenili na somárov a začali revať po paláci.
Starcova žena v tom čase piekla chlieb. Ako okolo nej prebehli osly, stará žena bez vedomia, že ide o cára s vezírom, dokonca ich udrela palicou. A osly sedemkrát obišli palác a zastavili sa.
– Na bielej zmiji, na čiernej zmiji, so súhlasom starého muža staňte sa sami sebou! -zavelila biela zmija.
A osly sa zmenili na vezírov a cárov.
– Ó ctihodný, biela zmija! – spýtal sa starec – daj im skromnú potravu a nechaj ich odteraz blúdiť po zemi, nikde nenájde úkryt, ako to chceli pre iných. Nech to pocítia na vlastnej koži, čo je dobré, a aké zlo.
* vrátim sa – krytá podstielka používaná ako prostriedok na pohyb, najmä v Indii a Číne.